TVOJA VIERA ŤA UZDRAVILA

            Vydala som sa síce do katolíckej rodiny, ale viera sa tam nepraktizovala. Manželovi sa dodnes cirkev protiví a vplyvom prostredia som aj ja vo viere ochladla. Uvedomila som si, že prešiel celý rok a ja som v kostole nebola ani raz. Do toho sme začali stavať dom a naše záujmy už úplne pohltili statky zmätky. Ani z detí, ktoré sa nám narodili, som sa nedokázala tešiť, hrať sa s nimi. Nebol na to čas. Aj s manželom sme sa postupne odcudzili.
            Keď nadišiel čas nástupu do práce, rozhodla som sa prijať lukratívnu ponuku s benefitmi v podobe auta a mobilu. V práci som bola od rána do večera, ale potrebovali sme peniaze. Oči sa mi otvorili, keď som raz prišla domov a našla som nervózneho manžela, ktorý sa učil s dcérkou s pivom v ruke, a v dome neskutočný neporiadok, plač a krik.
            Robotu som nechala tak. Ale už asi bolo neskoro. Nemohla som spávať. Pár týždňov som fungovala na Xanaxe a Stilnoxe, no veľmi mi to nepomáhalo. Skúšala som aj bylinky. Márne. Postupne sa pridalo pálenie na hrudníku, zrýchlený pulz. Lekár mi naordinoval antidepresíva – mne, žene, ktorá vždy sršala dobrou náladou a optimizmom. Vraj inak sa nedá.
            Od manžela sa mi podpory nedostávalo. On sám by ju odo mňa potreboval. Svokrovci tvrdili, že si všetko len vymýšľam. Jediní ma podporili moji rodičia. Okrem naordinovaných antidepresív som stále viac siahala po tabletkách na spanie, ku ktorým som sa vedela dostať aj bez receptu. Zvyšovala som si dávky. Zároveň som sa však obávala, čo bude ďalej, nakoľko som videla, že moja maminka ich berie už dvadsať rokov a nevidí cesty späť.
            Nakoniec som sa zúfalo obrátila k Bohu a žiadala som ho, aby ma zbavil mojej nespavosti. Bolo to niečo v štýle „ja chcem, tak urob!“, ale inak som to vtedy nevedela. Začala som aj behávať, aby som sa fyzicky viac unavila a aby som si vyčistila hlavu. Na chvíľu sa môj stav akoby zlepšil, a vtedy som povedala psychologičke: „Už nechcem pokračovať v ďalších sedeniach u vás. Dávam prednosť behu a tiež viere, že Boh mi môže pomôcť a uzdraviť ma.“ Jej odpoveď ma prekvapila: „Viera vás uzdravila, bežte ďalej!“ A vtedy to mne, malovernej, docvaklo. Boh cez ňu akoby ku mne prehovoril – aha, som tu, konečne mi začni naozaj dôverovať, že ti pomôžem.
            V tom období som stretla pár úžasných ľudí. Cez nich som si našla prácu, ktorú som mohla vykonávať doma. Nazbierali mi skupinku šiestich detí, ktoré som začala doučovať anglický jazyk. Nikdy som si nemyslela, že niečo takéto budem robiť, ale úžasne ma to bavilo. Cez týchto ľudí som sa dostala aj k dobrovoľníckej službe, ktorá mi pomohla menej pozerať sa na vlastné problémy a sústrediť sa na potreby druhých. A po čase som si našla aj prácu vo vlastnom odbore – takú, že doma stíham byť matkou i manželkou.
            Nemáme toľko peňazí ako by som si pred časom predstavovala, že by sme mali mať. Ale hmotne nám nič nechýba. Dokonca určitá skromnosť v hospodárení stmelila našu rodinu. Keď sme napríklad ostali dva mesiace bez auta, objavili sme iné rozmery fungovania rodiny. S potešením spomínam na spoločné sobotné nákupy s ruksakmi na chrbte. Koľko sme sa pri tom s manželom nasmiali! Nezabudnem tiež na ústretovosť našich priateľov, ktorí nám nezištne pomohli, keď sme potrebovali napríklad odviezť deti k lekárovi.
            Je to už dva a pol roka, čo nijaké lieky na spanie neužívam. Niekedy sa stane, že naozaj nespím, aj takmer celú noc. Ale už to neberiem tak tragicky. Modlím sa alebo sa pustím do nejakej práce. Dospím to vtedy, keď mi to Boh a moje deti umožnia.
            Manžel mi raz trochu ironicky povedal, že som závislosť na liekoch vymenila za závislosť na Bohu. Možno je to tak. Neľutujem to. A modlím sa za to, aby aj môj manžel raz spoznal, akým zdrojom pre život človeka je Boh.

(zdroj: časopis Miriam, 03/16, skrátené)